Takže texty sú zrejme z vášho života...
Áno, je to vlastne moje pozorovanie sveta. Zapisujem si zásadné veci môjho života, ktoré ma ovplyvňujú. Odkukala som to už dávno od Richarda Müllera, ktorý si všade na všelijaké papieriky a servítky v reštaurácii vždy písal texty. Na albume mám pesničku, ktorá sa volá A po nás potopa. Je o dlhoročnom vzťahu, počas ktorého sa menia naše nároky aj to, čo vo vzťahu hľadáme. Ako žena s mužom spolu žijú, pomaly starnú, dívajú sa na svoje chyby, ktoré im pred rokmi vadili, ale dnes ich vidia úplne inak. Je tam krásna veta, že musí byť vždy po mojom, ale dôvetok je, že aj tak je vždy po tvojom. (smiech) Sú to pozorovania života a celý album je zrelý a ženský.
Hovoríte, že je to ženský album a v kapele máte tiež tri ženy. Je pre vás ženská energia dôležitá?
Celý život som si myslela, že rozumiem viac mužom než ženám a že sa mi tiež narodia synovia. Tým, že som mala 15 rokov jednu kapelu, kde boli len muži a považovala som ich za svoju rodinu, tak som si ani nevedela predstaviť, že by som mala na pódiu ženy. Teraz musím povedať, že to je fantastické a je to pre mňa vlastne naplnenie sna, pretože som zistila, že mi je na pódiu ľahšie. Milujem aj to, že vlastne tie dievčatá by mohli byť aj mojimi dcérami, pretože majú okolo dvadsať rokov a teraz len končia školu. Je to veľmi pekné, lebo sa navzájom od seba učíme, a je to s nimi taký rodinný pocit.
Musíte mať pri písaní piesní šťastné obdobie, alebo máte radšej melanchóliu?
Našťastie tieto výkyvy nie sú už od istého času také obrovské. Dotýkajú sa ma, samozrejme, aj spoločenské témy, ktoré sa dejú okolo mňa alebo vo svete, a musím to reflektovať v hudbe. Aj vo vzťahu s mojím mužom, s ktorým aj pracujem, je to aj občas celkom ohnivé a máme niekedy iné názory. Zatiaľ sme vždy ustáli všetky búrky a veci, ktoré sa na nás dovalili, pretože sme dobrý tím.
Spomínali ste, že pracujete so svojím mužom. Nemali ste niekedy ponorkovú chorobu?
Ponorkovú chorobu nemávame. Keď som bola mladšia, chcela som, aby ma vzťah neustále motivoval, hľadala som a išla ďalej, lebo som sa vždy potrebovala nadchýnať. Čím je človek starší, tým to začne vnímať inak a záleží mu na iných veciach. Pravdou je, že som sa s mojím mužom nikdy nenudila. Jeho starí otcovia boli zaujímaví ľudia, jeden spisovateľ bádateľ a druhý bol riaditeľ geografickej spoločnosti v Londýne. Takže aj on to má v sebe, len to robí v hudbe. Niekedy, keď chceme s dcérami pokojný, lenivý deň, nedá nám pokoj, stále nás posúva ďalej a my sa od neho učíme.
