Predpokladám, že snom väčšiny slovenských hercov, zvlášť tých mladých, je dostať úlohu v nekonečnom seriáli, akým je Panelák.
Priznám sa, že to bolo aj jedným z mojich snov. Ak by som si mala vybrať zo slovenských seriálov, určite by to bol Panelák. Dúfala som, že raz príde nejaká šanca.
Akým spôsobom tá šanca prišla?
Doteraz presne neviem, ako som sa tam dostala. (smiech) Jednoducho mi zavolali z kastingovej agentúry, v ktorej som zaregistrovaná a spýtali sa ma, či mám záujem zahrať si epizódnu postavu v Paneláku. Pôvodne to mala byť naozaj len drobná postavička, asi na tri diely. Neskôr sa mi ale znova ozvali, že chcú spolupracovať a rozšíria mi postavu.
Ako vyzeral kasting? Ukázali vám posteľ, polonahého Koleníka a mali ste spolu niečo predviesť?
Kasting sa vôbec nekonal, bolo to len o spomínanom telefonáte. Poslali mi texty, prišla som na pľac a nakrúcalo sa.
Tie prvé momenty asi neboli jednoduché.
Prvýkrát som bola naozaj vyplašená. Nemala som vopred žiadnu predstavu, ako to celé funguje. Všetko prebehlo veľmi rýchlo, letmo som sa zoznámila s pár ľuďmi a išlo sa na vec. Mala som dosť veľkú trému, aj to bolo asi na obrazovke vidieť. Hlavne bol problém s tým, aby som sa vôbec uvoľnila. Mala som šťastie aj na seriálových kolegov z partie „Makano“ (Maslák – Karol – Noro, pozn. red). Prijali ma veľmi priateľsky s im vlastným humorom.
Ján Koleník je posledné roky jedným z najpopulárnejších hercov u nás, dokonca vyhral jednu anketu o najväčší sexsymbol... Kamarátky vám veľmi závidia, že ho máte v posteli?
Áno. Dookola sa pýtajú: ,,Aké to je? Ja ti tak závidím! Bože, ty sa s ním bozkávaš!“ Dokonca aj zrelšie vekové kategórie. Jednoducho, musím sa zmieriť s tým, že môj seriálový partner sa páči takmer všetkým ženám. (smiech) Mám peknú mladú sesternicu doktorku, ktorá by si to vraj rada so mnou vymenila, ale koľko pacientov by po tej výmene skolabovalo... (smiech)
Aspoň podpis pre Maslákove obdivovateľky vypýtate?
Vypýtam, hoci to robím nerada. Je mi to nepríjemné. Zopár som priniesla aj tetám.
Ako na vás pôsobí váš seriálový partner? Vysoký, svalnatý a voňavý?
(smiech) V reálnom živote by som typ muža, akým je seriálová postava Masláka, doma nezniesla. Nepáči sa mi jeho zdroj obživy a vzťah k ženám. Ale herec Janko Koleník je najmä veľmi talentovaný, príjemný, inteligentný chlap. Pomáha mi zoznamovať sa so scénou, kamerami... Je milý a priateľský aj mimo kamery.
Nestresuje vás jeho naozaj blízka prítomnosť?
Práve naopak. Pri niektorých scénach sa dosť nasmejeme. Naozaj mi skôr pomáha, čo si veľmi cením.
Napriek tomu to nemáte jednoduché. Prvý televízny projekt – a hneď samé posteľové scény, s ktorými majú problém aj ostrieľaní herci.
Navyše okolo stojí veľa ľudí. Treba sa odosobniť. Časom to už ide lepšie.
Ako dlho by ste sa v Paneláku mali objavovať? Viete to?
Neviem. Ale dúfam, že čo najdlhšie. (smiech)
Hráte milenku zadaného Masláka. V reálnom živote by vás podobný „šport“ bavil?
Určite nie. Ja som presne opačný typ, neveru absolútne neuznávam a nerada by som bola „zaškatuľkovaná“ do kategórie mileniek.
Máte nejaký trvalý vzťah?
Áno, mám priateľa.
Aká je vaša druhá najväčšia úloha po Paneláku?
Vlani som počas leta nakrútila s režisérom a hercom Jarom Mottlom film nazvaný Atonitas, ktorý by mal byť dokončený na jar alebo v lete. Bude to prvý slovenský psychotriler. Hrám jednu z hlavných postáv spomedzi piatich študentov v opustenom kaštieli, kde sa deje niečo záhadné... Ale ďalej už neprezradím. Nakrúcanie v Banskej Bystrici bolo veľmi náročné z fyzickej aj psychickej stránky. Atmosféra však bola vynikajúca, s výborným kolektívom hercov a filmového štábu sa fantasticky spolupracovalo. Pokiaľ ide o divadlo, mojou najväčšou úlohou je hlavná postava grófky Elisy Hrabovskej v predstavení Trnavského divadla Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch.
Vy ste Trnavčanka?
Áno. Celý život, ale neustále dochádzam do Bratislavy. Konečne si robím vodičský kurz a keď si kúpim autíčko, bude to lepšie. Vlakov už mám naozaj dosť.
Ešte chodíte do školy?
Áno, na Štátne konzervatórium v Bratislave, kde si dokončujem šesťročné štúdium absolutória v hudobno-dramatickom odbore pod vedením mojich hereckých pedagógov pani Trutzovej a pána Hrabinského. Veľkú poklonu si zaslúžia za všetko, čo nás za tie roky naučili. Nemali to s nami ľahké, ale vždy, keď bolo treba, nám pomohli a poradili.
Chcete pokračovať ďalej?
Nie som ešte rozhodnutá.
Vraj ste mali byť vlani hviezdou jednej z reklám na mobilného operátora. Prečo z toho zišlo?
Zhodou okolností mi nakrúcanie kolidovalo s divadlom a nie som ten typ, že by som zrušila deťom predstavenie kvôli takejto veci. Divadlo je pre mňa prvoradé. Do Divadla Jána Palárika sa mi podarilo dostať už ako osemnásťročnej, čo si veľmi vážim. Dodnes tam pôsobím ako externá herečka.
Vždy ste vedeli, že chcete byť herečkou?
Najskôr som chcela byť ako škôlkarka baletkou a po štvrtý ročník na základnej som chodila na balet. Potom ma zaujalo herectvo a literárno-dramatický odbor na ZUŠ v Trnave, ktorý vedie moja mamina. Tam som prešla niekoľkými detskými hereckými postavami od čerta až po Popolušku. Mama ma učila recitovať, neustále som chodila na rôzne súťaže, tešila som sa, keď som postúpila až do celoslovenského kola súťaže Hviezdoslavov Kubín. Postupne som začala aj tancovať, hrať na klavíri a spievať. Vždy som „na niečo“ po škole utekala. (smiech)
Takže vy s mamou ste v rodine umelecká dvojka?
Kdeže. My sme taká zvláštna rodina. Aj moja mladšia sestra Andrea študuje herectvo na konzervatóriu, staršia sestra Katka je housová dídžejka pôsobiaca skôr v zahraničí a otec je tiež dídžej, pri ktorom som odspievala a odmoderovala nejednu spoločenskú akciu. U nás doma je vždy veselo. (smiech)
