Každý potrebuje jesť inokedy. Motorkár, štartujúci o pol piatej ráno, má iný stravovací režim ako kamionista, ktorý vyráža na trať okolo obeda. A mechanici, manažéri tímov, či obsluhujúci personál sa takisto musia stravovať.
Ešte za tmy a s čelovými lampami na hlavách sa po depe potulujú motorkári. Štartujú prví, takže na cestu a na „hygienu“ príliš nevidia. Aj s raňajkami o takomto čase je problém. „Ťažko to ide dolu do žalúdka,“ prehĺta miešané vajíčka slovenský motorkár Štefan Svitko. Stravu si však pochvaľuje. „Je toho dosť a je to chutné. Od hladu tu nikto netrpí,“ dodáva.
Tak ako všetci účastníci „vyfasoval“ balíček na cestu aj ďalší slovenský motorkár Ivan Jakeš. Predvarený a, mimochodom, celkom chutný obed v plechovke, džús, čipsy, sladkosti, hrozienka však necháva k dispozícii posádke svojho asistenčného vozidla. Desať hodín si vystačí s iontovým nápojom v camelbacku, jednou energetickou tyčinkou a dvoma kofeínovými tabletkami s hroznovým cukrom. „Nejaké hrozienka, oriešky alebo keksy som si brával so sebou, ale na slávnostné obedy nie je čas,“ smeje sa Ivan Jakeš.
„Všetko som si zvyčajne vynahradil po príjazde do depa. Cestoviny a voda sú k dispozícii vždy. Keď jazdec príde do nejakej druhej, tretej, ujde sa mu ešte aj obed. Na večeru je potom pestrý výber: polievka, steaky, koláče, ovocie, zelenina, syry... A aj keby niekto prišiel v noci, vždy mu v jedálenskom stane vedia niečo pripraviť,“ dodáva Jakeš, ktorý však po tom, čo skončil v piatej etape svoju púť na tohtoročnom Dakare, ostáva v Južnej Amerike. Musí prísť až do cieľa v peruánskej Lime, keďže tam si každý účastník musí sám naložiť svoje veci, ktoré mu potom loď privezie do Európy.
