Srdcervúca rozlúčka s nimi trvala vyše pol druha hodiny. Posledné zbohom im prišlo povedať takmer päťsto smútiacich zo Ždane, Skároša i širšieho okolia. Mladí mali pripnuté pierka, za každou rakvou kráčala dievčina v bielom ako symbol nevinnosti.
V Ždani sa krátko po poludní zastavil čas. Pri rímskokatolíckom kostole sa už od jednej pomaly schádzali skupinky mladých, ktorým budú Arjan a Dávid veľmi chýbať. Na kabátoch mali pripnuté biele pierka, chlapcom doniesli kytice z bielych kvetov. „Obaja boli skvelí. Milovali rýchlosť a takto na to doplatili,“ žialil jeden z ich kamarátov. „To je nešťastie! Takí mladí ľudia...“ vzdychali starké v smútočnom.
Najťažšie sa s krutou ranou osudu vyrovnávali rodičia nebohých mládencov. Neprestajne si kladú otázku, prečo im vzal drahých synov, práve keď sa z nich stávali muži. Skormútené rodiny šli za bielymi rakvami podopierajúc jeden druhého. Chlapcom priniesli srdcia z červených kvetov s ich portrétmi. Každú truhlu sprevádzalo dievča odeté ako nevesta. Málokto z trúchliacich sa nad hrobom ubránil slzám, nárek sa ozýval po celej dedine. Kamaráti zostanú navždy spolu, pochovaní sú vedľa seba.
Arjan a Dávid zahynuli na Silvestra, dvadsať minút pred polnocou. Havarovali, keď sa zrejme ponáhľali zo Skároša na oslavu nového roka domov. Po tragickej zrážke so stromom boli na mieste mŕtvi.
