Keď teplomer v asistenčných vozidlách ukazoval takmer 40-ku a na asfalte by sa dala urobiť omeleta, museli si najmä motocykloví jazdci v kompletnom výstroji pretrpieť prvé stovky kilometrov na nekonečných rovinách argentínskej pampy. „Pre motorkára na Dakare je to ako zlý sen,“ povedal v cieli prvej etapy zmorený Ivan Jakeš (38).
Ísť na motorke vyše 800 kilometrov nie je nič príjemné, najmä ak štartujete už o šiestej a musíte sa naobliekať do pomerne chladného rána. Keď však už okolo desiatej ukazuje teplomer 35 a popoludní 40 °C, začína jazdec pod kombinézou skutočne trpieť. Navyše, na endurových špeciáloch sa nesedí najpohodlnejšie a zadky pretekárov by o tom vedeli rozprávať.
„Meraný úsek prvej etapy nebol ťažký ani dlhý, ale ísť potom vyše 600 kilometrov po asfaltovej ceste do bivaku v tom teple, bolo za trest. Je to strašná nuda a pritom sa to nedá nijako urýchliť, pretože treba dodržiavať dopravné predpisy. V Argentíne nesmiete ísť po takejto ceste rýchlejšie ako 110 km za hodinu,“ povedal Ivan Jakeš po 11-hodinovom „zážitku“ v prvej etape.
Rovnako nepríjemne sa začala aj druhá etapa - takmer 500 km dlhým príjazdom na meraný úsek. Nekonečné presuny po argentínskych rovinách si pochvaľujú len kamionisti, ktorí majú maximálnu povolenú rýchlosť 90 km/h. „Je to perfektné, ušetrím strašne veľa nafty. Pri tejto rýchlosti mi tá tatrovka žerie len 200 litrov na 100 kilometrov,“ smial sa český pretekár Martin Kolomý.
