Kríza donútila zrušiť viazanosť pesa na dolár a o niekoľko rokov krajina vyrokovala reštrukturalizáciu s výrazným odpisom dlhu.
Rabovanie a útoky na bankyArgentína zažila pred 10 rokmi svoju najťažšiu hospodársku krízu. Štátny bankrot na konci roka 2001 mal veľké politické a sociálne následky so zničujúcimi dosahmi na stabilitu krajiny. Napriek tomu len niekoľko rokov potom začala ekonomika rásť, pričom tento cyklus trvá dodnes. Už v roku 2005 argentínsky hrubý domáci produkt (HDP) prekonal úrovne spred krízy. Demokratický systém sa udržal a nezamestnanosť a chudoba sa výrazne znížili.
Argentína po traumatickej hyperinflácii naviazala od roku 1991 svoju menu na dolár. Stabilná parita však za prezidentovania Carlosa Menéma nepriniesla želanú rovnováhu ostatných makroekonomických indikátorov. Argentína sa navyše naviazaním meny na dolár pripravila o to, aby mohla reagovať na negatívny vývoj v zahraničí devalváciou alebo znehodnotením meny.
V čase recesie v roku 1999 vyhral voľby Fernando de la Rúa, ktorý sa stal obetným baránkom krízy. Pod silným tlakom Medzinárodného menového fondu (MMF) sa vláda opakovane snažila napriek rastúcim dlhom ozdraviť verejné financie znižovaním výdavkov a zvyšovaním daní. Opatrenia narážali na ostrý odpor odborov a občanov.
Kritické boli parlamentné voľby v októbri 2001. Vyše 40 % voličov nešlo hlasovať alebo odovzdalo neplatné hlasy. Roztrieštenú koalíciu podporilo len 12 % voličov.
V tejto situácii krízu vyostril prudký odlev kapitálu. MMF odmietol poskytnúť krajine nový úver, pretože vláda nedokázala znížiť deficit na nulu. Minister financií Domingo Cavallo v tejto situácii zablokoval všetky bankové účty, súkromné osoby si mohli týždenne vybrať maximálne 250 pesos.
Občania vyšli do ulíc, rabovali obchody a útočili na banky. Napätie sa stupňovalo. Vláda vyhlásila výnimočný stav, dosiahla však len to, že na protestoch sa zúčastňovalo ešte viac demonštrantov. O život prišlo viac než 40 ľudí.
Bankrot tesne pred VianocamiPrezident de la Rúa rezignoval 20. decembra 2001. Po ňom sa v rýchlom slede vystriedalo niekoľko dočasných prezidentov, pričom jeden z nich Adolfo Rodríguez Saá 23. decembra vyhlásil štátny bankrot. Argentína už totiž nemala na vyrovnanie splatných zahraničných dlhov.
O dva týždne neskôr peso voči doláru devalvovalo o 40 % a potom sa postupne kurz prepadol až na 1 ku 4. Aj napriek pomerne dlhej inkubačnej dobe prebiehala kríza potom veľmi rýchlo.
Néstor Kirchner, ktorý bol prezidentom v rokoch 2003 až 2007, uskutočnil reštrukturalizáciu dlhu, ktorú akceptovalo viac než 90 % súkromných investorov. Argentína ešte stále musí splatiť dlhy voči Parížskemu klubu, to znamená dlhy voči štátom. Aj napriek niektorým gestám sa zdá, že vláda sa s tým neponáhľa.
Export versus infláciaVylúčenie Argentíny z medzinárodných finančných trhov sťažilo krajine financovanie niektorých infraštruktúrnych projektov. Zároveň to však znamená, že sa jej nedotýka aktuálna kríza. Motorom rastu argentínskej ekonomiky bol v uplynulých 8 rokoch vývoz do Číny a Brazílie. V rokoch 2003 až 2007 medziročné tempo rastu ekonomiky dosiahlo 5 rokov po sebe okolo 9 % a 7 % v roku 2008. V roku 2009 zasiahla aj Argentínu kríza a rast sa spomalil na 0,8 %. Vlani už expandovala o 8,5 % a v 3. kvartáli tohto roka dosiahol medziročný rast 9,3 %. V najbližších dvoch rokoch sa počíta so spomalením rastu približne na 4 %.
Pri vysokej inflácii (vyše 20 % ročne), opäť nadhodnotenej mene a klesajúcich prebytkoch na štátnych kontách zostáva otázkou, ako vláda zabrzdí spotrebu na domácom trhu, ktorá stimuluje dovoz.
Prvými opatreniami v tomto smere sú nedávno ohlásené krátenia štátnych subvencií na elektrinu, plyn a vodu rovnako ako na verejnú dopravu, ktoré boli zavedené v čase krízy, aby utlmili negatívny vplyv devalvácie z roku 2002 na platy. Opäť rastie sociálne napätie. Šéf odborov Hugo Moyano, ktorý bol ešte prednedávnom spojencom vlády, varoval, že zamestnanci budú bojovať o svoje práva. Ale so 4-% rastom stále zostáva Argentíne dostatočne veľký manévrovací priestor, ktorý jej mnohé vlády dnes môžu len závidieť.
