Vaša manželka zrejme pred sviatkami uprace, potom navarí a deti ozdobia stromček... Na vás zostane len kapor?
My máme Vianoce také, že trochu je odbremenená aj manželka, lebo chodievame na večeru k jej rodičom. Nie sme to teda my, kto by vyváral a staral sa o kapra. Máme takúto dlhoročnú tradíciu a tým pádom nemáme taký stres, ako by človek predpokladal. Neviem si spomenúť na žiadne moje vianočné povinnosti okrem toho, že musím zabezpečiť, aby som prekvapil blízkych darčekmi. (smiech)
Niekedy je najväčším stresom práve zháňanie darčekov.
To áno, pretože človek musí byť neustále invenčný. To nie je jednoduché, najmä v našej brandži, kde sú invenční dramaturgovia, ktorí sa ma snažia do poslednej chvíle nejakým spôsobom zamestnať. Často sa mi aj s kolegami stáva, že sa stretávame 23. decembra a mávame si v obchode: „Ahoj, ahoj! Čo robíš?” ,,Čo by som asi robil?” odpovedá mi kolega. V našej brandži je to tak, že dni sú rušné až do toho posledného momentu, keď vypuknú Vianoce.
Takže ako dlho budete vypnutý počas sviatkov tento rok?
Nedávno som potvrdil účasť na jedno silvestrovské vystúpenie, takže voľno mi vychádza len na tých pár dní medzi sviatkami.
Kedysi s deťmi chodil po meste, kým manželka zdobila stromček
Niekedy je naozaj ťažké prekvapiť pod stromčekom úspešného muža, ktorý v podstate má všetko, po čom túži. Darí sa to vašej manželke?
Iste. Napríklad, keď mi Katka darovala podpisy členov The Beatles, to som fakt nečakal, ani mi nenapadlo, že by sa ona do niečoho podobného pustila. Nemám obavy, že by pod stromčekom tento rok chýbalo prekvapenie.
A ako je to s tým kaprom? Už ste nejakého skántrili?
To nie. Kedysi to bola úloha otca, ktorý bol navyše dobrým kuchárom a pamätám sa, že mal výborný recept aj na kapra. Nestalo sa mi, že by som po ňom toto musel prebrať. Žiadnemu kaprovi som nikdy neublížil, ale musím sa priznať, že som ich už niekoľko zjedol. Veľmi mi táto ryba chutí, ale nie je to niečo, čo by som si dával v priebehu roka, odkladám si to len na Vianoce.
Keďže Štedrý večer trávite u svokrovcov, prispôsobili ste sa aj ich zvykom?
Viete čo, tie pražské zvyky sa veľmi nelíšia od našich slovenských. Možno akurát v tom, že nemajú kapustnicu. Iné to bolo kedysi s mamou, ktorá občas skonštatovala, že v Anglicku je to a to inak. Ale zase nikdy neprezradila, v čom je to inak. Zaujímavé je, že Angličania si dávajú darčeky až nasledujúci deň, čo som však ako chlapec nevedel. Inak by som si to možno u rodičov vybavil tak, že by som bol obdarovaný dvakrát. (smiech)
Štedrý deň trávi spolu s rodinou u manželkiných rodičov
Aká je vaša úplne prvá vianočná spomienka z detstva?
Je tu jedna spomienka, ktorá ma prenasleduje a keď si ju vybavím, dávam si dvojnásobne pozor. Ako chlapec som bol jeden rok nejaký netrpezlivý, poflakoval som sa okolo stromčeka a práve, keď už bol hotový, neopatrnou manipuláciou som ho celý na seba zvalil. Úplne to mám pred očami, ako ležím a na sebe mám stromček. Pamätám si tiež, ako ma oblafol brat Tony. Keď som bol veľmi malý, sugestívne zazvonil a ja som si myslel, že to bol Ježiško. Strašne ma to fascinovalo, bolo to veľmi vzrušujúce. Až neskôr som zistil, že takúto úlohu mal brat. Neskôr som sa snažil podobné finty uplatniť na deti, no moja hlavná úloha na Vianoce bola zobrať ich do mesta a strašne dlho s nimi chodiť hore-dole, aby Katka stihla pripraviť stromček. Nebola to vôbec zlá úloha, lebo som sa niekde zastavil, dal som si varené víno. Ťažšie bolo vysvetliť deťom, prečo chodíme hore-dole.
Boli niektoré Vianoce vo vašom živote výnimočné?
Áno, a, samozrejme, súviselo to s The Beatles. Môj brat sa jeden rok vybral aj s mamou na Vianoce do Anglicka navštíviť rodinu a odtiaľ mi poslal pohľadnicu, že ide na vianočný koncert The Beatles. A to si zapamätám na celý život, odvtedy viem, čo sú to zavreté hranice. Predstavoval som si, ako sedí na tom koncerte, na ktorom by som eventuálne mohol sedieť aj ja, a nesedím. Vedel som, že prichádzam o niečo, čo ma bude mrzieť celý život. Neskôr som si zohnal aj záznam toho koncertu a brat mi ho celý, časom už aj dosť neochotne, prerozprával.
Jeho najhorší vianočný zážitok bol, keď nemohol byť na koncerte The Beatles
Predpokladám, že snom každého hudobníka je - minimálne zo zištných dôvodov - zložiť niečo ako Last Christmas, pieseň, ktorá má zabezpečenú doživotnú hranosť v rádiách...
Pozrite sa, keby som uprednostnil tie zištné dôvody, tak v mojom podaní už taká pieseň existuje. Z času na čas ma, samozrejme, s niečím podobným oslovia, no vždy som sa strašne bál toho, že by na nej bolo vidieť, že ma na to vyzvali. Človek k vianočným pesničkám pristupuje s istou opatrnosťou, zvlášť keď niekoľko veľmi kvalitných tu už je. Dá sa ale povedať, že z toho nemám nejaký komplex. Kedysi ma totiž Maroš Kochanský oslovil, aby sme spolu nahrali pesničku Každý deň budú vraj Vianoce. Čuduj sa svete, oni to každý rok hrajú, s tým som nepočítal.
Čakajú vás šesťdesiate Vianoce...
Presne tak, nechce sa mi tomu ani veriť. No uvedomil som si, že je to pre mňa jediná možnosť, ako sa dostať opäť do sixties. (smiech) Kedysi mi niekto ponúkal jeden text, z ktorého som si zapamätal túto vetu: „Čas, ten divý gaštanový kôň...“ Uvedomujem si, ako mi to všetko utieklo. Každého by som preto chcel upozorniť, že sa netreba trápiť s hlúposťami, pretože čas ide strašne rýchlo a ukazuje sa, že je zbytočné niektoré veci riešiť.
