Napríklad keď dostal chuť na pivo. „Nič také si nepamätám. I keď sa niekedy naoko robilo, že pán prezident je niekde sám, mali sme to vždy podchytené,“ spomína Tomáš Kyncl, ktorý bol v nejužšom tíme Havlových strážcov v rokoch 1990 až 1995.
Ako ste sa dostali do prezidentskej ochranky? Na fotkách s Václavom Havlom ste o dosť mladší…
Robil som vrcholovo karate a v roku 1989 som promoval na ČVUT. Potom som ešte musel ísť na vojnu, ale už vtedy som v televízii videl kamarátov z karate, ktorí sa okolo pána prezidenta pohybovali. Nechcel nikoho z tých eštébákov, ktorí chránili prezidenta Husáka. Zháňali preto nových chlapcov, prednosťou bola vysoká škola, jazyky a ovládanie bojových umení. U mňa sa to všetko stretlo. Mal som dvadsaťpäť a ostatní neboli oveľa starší. Mali sme prezývku akademická ochranka.
Ako sa zo študentov stanú bodyguardi?
Dostali sme výcvik. Na ochrane pána prezidenta Havla mala od začiatku veľký záujem americká strana. Hlavne americká tajná služba preto dodala celé know-how, technológie, techniku, skúsenosti.
Aké máte na to obdobie spomienky?
Krásne, samozrejme. Keď som nastúpil, bol som pol roka pridelený k pani Oľge, potom som bol celú dobu s pánom prezidentom. I keď ochrankár nevidí úplne do kuchyne chránenej osoby – nie je na rokovaniach, zostáva za dverami. Nie je to stoprecentná znalosť, akí tí ľudia boli. Ale človek sa vďaka tomu naučil vidieť napríklad za prezidentom alebo premiérom normálneho človeka, ktorý má svoje potreby.
Hovorí sa, že prezident Havel bol spočiatku nedisciplinovaný, napríklad utekal ochrankárom na pivo…
Ja si nič také nepamätám. Poznal som ho ako vzorného partnera. Ochranka vždy mala posledné slovo. Samozrejme, keď prejavil prianie dať si pivo, pohár vína, sadnúť si niekam na sviečkovú, tak sme to zariadili a išlo sa. Utiect ochranke by ale znamenalo dostať ju do problému, a to on nechcel. I keď sa niekedy naoko robilo, že je niekde sám, mali sme to podchytené. Bolo to ako hra, aby sa on necítil zviazaný a my sme mali istotu, že sa nič nestane.
Pokúsil sa ho niekdy niekto napadnúť?
Konfliktné udalosti boli napríklad na pomedzí Česka a Slovenska. Raz lietali v Brne paradajky. Inokedy v Jablůnkove sme sa stretli s opitými Slovákmi. Ale celý konflikt spočíval v tom, že napríklad bolo treba opitého človeka odviesť, aby nevykrikoval na prezidenta sprostosti. Všeobecne tá doba bola taká, že pána prezidenta mali všetci radi. Jeho fluidum bolo také obrovské, že všetci boli strašne priateľskí.
Prečo ste ako ochrankár skončili?
Mal som ČVUT, vedel som jazyky, už v škole som sa pripravoval na zahraničný obchod. Roky s pánom prezidentom boli krásny sen, ktorý musel skončiť a človek musel ísť po svojej kariérnej cestičke. A nakoniec sa ukázalo, že som s ním zažil to najkrajšie obdobie. Potom už pani Oľga ochorela, zomrela, pán prezident začal byť chorý. Podľa toho, čo viem od kamarátov, už to nikdy nebolo také krásne, veselé, zábavné.
Ako ste sa dozvedeli, že Václav Havel zomrel?
Bol som s deťmi na squashi a keď sme sa vracali, kývala na mňa manželka z balkóna, že umrel. Osobne som na to bol trochu pripravený. Už napríklad pri stretnutí s Dalajlámom bolo vidieť, že tie hodinky tikali. Je to smutné, ale na druhej strane verím, že národ si teraz uvedomí, čo v osobe pána prezidenta Havla mal. A možno to bude i štart niečoho nového, čo sa týka uznania jeho osobnosti a jeho prínosu pre Českú republiku.
