Pre Nový Čas aspoň v krátkosti so smútkom v hlase porozprával o ich zoznámení, spolupráci a poslednom stretnutí.
Kedy ste sa s pánom Havlom zoznámili?
- Zoznámili sme sa v 72. roku a potom sme sa dlho nevideli a stretli sme sa až v novembri, bolo to po tom masakri, teda zásahu proti študentom v Prahe a tam sme sa dohodli na nejakej spolupráci v podstate ešte netušiac, že udalosti budú mať rýchly spád. V júni ’89 som podpísal niekoľko viet a tak som sa postupne dostal, aj keď osamotene, lebo nebol som organizovaný, do disentu, takže naša ďalšia spolupráca v novembri bola prirodzená a nakoniec som bol ako jeho poradca pol roka na Pražskom hrade v roku 1990.
Ako vnímate jeho prácu?
- Treba povedať, že urobil veľmi veľa ako prezident Československa pre Československo a ako prezident Českej republiky pre Česko a zahraničie. To je prvoradá úloha prezidenta s takými právomocami, aké mu ústavy umožňujú. Dodnes je jeho renomé v zahraničí veľmi pozitívne vo vzťahu k Českej republike.
Ako si ho pamätáte ako človeka?
- Bol to človek veľmi spoločenský, ktorý mal rád život, mal zmysel pre humor a súčasne ho trápili veci najmä počas totality, ktoré neumožňovali slobodný rozvoj a rozvoj základných ľudských slobôd a viem, že už začiatkom tých 70. rokov sa tomu intenzívne venoval.
Kedy ste ho poslednýkrát videli?
- Naposledy sme sa stretli pri premiére filmu Normal, kde som účinkoval s Dagmar Havlovou, takže sme sa spolu krátko rozprávali. Už vtedy bol dosť unavený, tá choroba mu brala veľa energie.
