Žil však v období, keď to nebolo až také jednoduché. Vtedajší politický režim aj futbalistom skôr život komplikoval, ako ho uľahčoval. Mohol si zahrať o Pohár európskych majstrov v atraktívnom gréckom tíme Olympiakos Pireus, ktorý mu ponúkal lukratívnu zmluvu. „Bol to pre mňa dobrý kšeft,“ tvrdí s odstupom času Marián Masný, ktorý sa na desať rokov stiahol z verejného života a až teraz prehovoril o svojom živote po odchode z výslnia.
Aký bol váš futbalový osud po odchode zo Slovana, kde ste boli v rokoch 1971 - 1983?
- Dostal som zaujímavú ponuku z gréckeho Olympiakosu Pireus. Bol to dobrý kšeft. Pekné Atény, horúce podnebie a mohol som si zahrať Pohár európskych majstrov. Všetko bolo dohodnuté. Vystúpenie na MS 1982 v Španielsku, kde sme skončili v skupine, však posúdili ako neúspech a všetci sme dostali zákaz odísť do zahraničia. Napokon som odišiel aspoň do klubu v Neusiedler am See, ktorý hral v tých časoch prvú rakúsku ligu.
Nemierili ste vyššie?
- Myslel som si, že odtiaľ sa mi podarí dostať do Austrie alebo Rapidu, ale v zime som si poranil koleno a vrátil som sa na Slovensko. Lekári zistili, že mám poškodený meniskus, ale nie do takej miery, aby to bolo nevyhnutné operovať. Tri roky som ešte hral za Petržalku, ktorá mi prirástla k srdcu a chodil som tam aj ako divák.
Futbalovú kariéru ste však dohrávali v nižších rakúskych súťažiach...
- Koleno mi síce zapúchalo, ale hrať sa s tým dalo. Dvanásť rokov som najprv ako hráč a potom aj ako tréner strávil v Mönchhofe. Odtiaľ mám peknú spomienku na zápas proti slávnej Austrii Viedeň. Mal som 48, hrával som už len sporadicky, ale vtedy som nastúpil na mieste libera a predo mnou hral ďalší Slovák Vlado Ekhardt. Dokázali sme s nimi remizovať 1:1.
Čo ste robili potom?
- Stal som sa trénerom Lehníc, ktoré hrali okresnú súťaž.
Ako ste sa dostali do Lehníc?
- Predo mnou tam pôsobilo niekoľko slovanistov. Trénovali tam Lajo Cvetler či Jožo Kováč. Ten ma tam aj uviedol. Hrali okresnú súťaž a chceli postúpiť. Náš konkurent v súboji o postup mal však dobrého sponzora a lepších hráčov. Navyše, hoci som sa poctivo pripravoval, na tréning prišlo šesť-sedem hráčov a čo som mal s nimi robiť?!
Trénovali ste aj iné mužstvá?
- Mal som síce najvyššiu trénerskú triedu, ale neobnovil som si ju. Po zlých skúsenostiach som bol znechutený, navyše, vyšiel som z rytmu a prestalo ma to lákať. Rozhodol som sa s futbalom skončiť.
Koľko ste zarábali?
- Za víťazný zápas doma sme dostávali asi 1 000 korún, vonku to bolo 1 500 korún. Keď bol dobrý mesiac, mali sme aj 5 000 korún, čo boli vtedy slušné peniaze. Keď sme sa stali v roku 1976 majstrami Európy, dostali sme 10 000 korún, kým Nemci mali sľúbených 10 000 mariek. Potom nám síce niečo prihodili, ale štát na tom zarobil vyše milióna mariek.
Futbal hrali aj vaši synovia Marián a Michal. Zahrali ste si aj spolu?
- Raz na halovom turnaji a zobrali sme so sebou aj Ekhardta. Turnaj sme vyhrali a usporiadatelia sa sťažovali. Zazlievali nám, že sme sa tak posilnili.
