Sledujte charitatívny galavečer Srdce pre deti
dnes na TV JOJ o 20:15!
? Ako ste prežívali toto náročné moderovanie, keď ste zoči-voči videli deti s veľmi ťažkými osudmi?
V zásade sa považujem za silného chlapa, ale to by zamávalo asi každým. A vlastne aj zamávalo. Nikto z členov štábu neostal ľahostajný, dokonca chlapci z SBS-ky sa mi priznali, že počas tých najemotívnejších momentov, keď videli jednotlivé príbehy, museli vyjsť von zo sály. Samotné dokrútky k jednotlivým príbehom sme navyše s Andrejkou videli až priamo počas nakrúcania záznamu. Tvorcovia určite vedeli, prečo to tak robili. Ak by sme si ich pozreli predtým, zrejme by sme vôbec neboli schopní vyjsť na pódium a moderovať to.
? Dalo sa to vôbec psychicky uniesť a zvládnuť počúvať tragédie, ktoré zasiahli nevinné a bezbranné deti?
Miestami sme sa od toho museli odosobniť. Cieľom programu nie je rozplakať masy divákov alebo účinkujúcich a už vôbec nie hostí, ktorých sa jednotlivé príbehy dotýkali. Naopak, okrem toho, že chceme vyzbierať čo najviac finančných prostriedkov pre trpiace deti a ich rodiny, tak sme sa snažili práve prostredníctvom nich poslať posolstvo, že sa nikdy netreba vzdávať. Treba bojovať a veriť v to lepšie.
? Zaznel tam príbeh, ktorý vám utkvel v pamäti viac ako tie ostatné?
Úžasní boli traja mladí ľudia, ktorých choroba zasiahla hádam v tom najcitlivejšom veku. Človek len raz zažíva prvé rande, prvú cigaretu, prvý žúr, prvý sex... a oni akoby o to všetko prišli. Choroba ich obrala o tú najvzrušujúcejšiu, najkrajšiu časť života. Našťastie sa z toho dostali, zabojovali, i keď jeden z nich prišiel o nohu. Neprišli prosiť, plakať, nechceli ani peniaze. Prišli pomôcť, kde sa ešte dá a povedať svojim rovesníkom, že ak im diagnostikujú nejakú závažnú chorobu, nemusí to nevyhnutne znamenať strašný koniec.
? Zažili ste niekedy vo svojom okolí nejaký silný príbeh, ktorý sa vás osobne dotýkal?
Silných príbehov zažívam dennodenne mnoho. Stretávam sa s nesmiernym množstvom ľudí a neuveriteľne veľa ľudí ma žiada o pomoc. Úplne všetkým vyhovieť nemôžem, ale snažím sa pomáhať, kde sa len dá. Nehovoriac o tom, že aj ja mám predsa svoj súkromný život, svojich blízkych a priateľov. V mnohých prípadoch to tiež nie sú najšťastnejšie a najveselšie príbehy. Pred niekoľkými rokmi mi zomrel veľmi blízky človek, huslista od nás z kapely, v ktorej hrám, Joša Bača. Mal 42 rokov, v takom veku ľudia nemajú zomierať. Pred dvoma rokmi mi zomrel brat Sergej, keď mal 44 rokov. Nejdem však nariekať. Treba zdvihnúť hlavu, ísť ďalej a pomáhať tam, kde sa ešte dá.
? Prečo by si, podľa vás, ľudia v tomto uponáhľanom svete, keď nemajú čas myslieť ani na seba, mali pomáhať?
Pretože pomáhať je normálne a pomáhať deťom je samozrejmé. A vôbec - ľudia by si jednoducho mali pomáhať. Frank Sinatra raz povedal jednu veľmi múdru vetu, že keď kráčaš hore, tak sa nezabudni všetkým slušne pozdraviť, lebo určite ich ešte stretneš, keď pôjdeš smerom dole. Ono to tak trochu platí aj v tomto prípade. Keď sú deti malé, treba im pomôcť, nakŕmiť ich, prebaliť. A my sme vo veku, keď všetko vládzeme, máme dosť síl, vieme sa o seba postarať. Ale raz prídeme opäť do veku, keď nás bude musieť niekto nakŕmiť a možno aj vymeniť plienku. A ktovie, či to pre nás potom neurobia práve tie deti.
? Čo by ste zaželali všetkým, ktorých diváci uvidia už dnes večer v televízii JOJ?
Ďakujem za to, že sme sa mohli stretnúť. Človek v takých chvíľach prehodnotí veci vo svojom vnútri. A aj keď mnohí už ukázali, že síl majú oproti mnohým z nás veľmi veľa, prajem im, aby im to vydržalo a aby sa v ich okolí vždy našli ľudia s veľkým srdcom, ochotní pomôcť.
