No onedlho sa to podľa ich slov určite zmení. Rozprávali sme sa s Petrom „Carlosom“ Ševčíkom, Petrom „Piedrom“ Ďurovcom a Matejom „Josém“ Vaníkom.
Las Vegas aj 100 000 eur sú zrazu veľmi blízko, no hlavná misia je zrejme splnená...
M. V.: Išli sme do toho najmä s tým, že sme sa chceli zviditeľniť a ukázať Slovákom, že to, čo robíme, nie je len nejaká recesia. Chceli sme spopularizovať pop operu.
Bol to tak trochu risk s povesťou?
P. Ď.: Išli sme aj do risku, ale skôr sa stretávame s dobrými ohlasmi aj zo strany kolegov. Fandia nám a berú to ako spopularizovanie opery.
Máte vôbec v našich končinách nejakú konkurenciu?
M. V.: V našom žánri konkurenciu nemáme, keďže nikto nič podobné nerobí.
P. Ď.: Ale očakávame, že teraz to robiť začnú. Keď pred časom Old School Brothers vyhrali túto šou, nikomu sa nesnívalo, že niečo takéto je a teraz je im podobných skupín záplava.
La Gioia, to ste boli od začiatku iba vy traja?
P. Š.: Áno. Ja som mal prvú myšlienku a oslovil som Peťa. Potom sme niekoľko mesiacov rozmýšľali, kto bude ten tretí, čo k nám zapasuje. Vybrali sme si Maťa a o ďalších členoch sme už neuvažovali.
Ako dlho trvalo, kým ste sa zladili?
P. Š.: Asi rok, kým sme si povedali, že výsledok je dobrý.
Kto je šéfom?
M. V.: Šéfovia sme všetci traja.
P. Ď.: Fungujeme dvaja proti jednému, ale snažíme sa robiť kompromisy, lebo nám nestojí za to, aby ten jeden bol na zvyšných dvoch napálený.
M. V.: K hlasovaniu pristupujeme, len keď máme naozaj veľký problém. Našťastie nie sme štyria...
Vraj si veľmi dobre rozumiete aj v súkromí. Chodíte spolu na dovolenky?
M. V.: Áno, sme v prvom rade priatelia.
P. Ď.: Poznajú sa aj naše širšie rodiny, navštevujeme sa. Je to taký náš široký fanklub. Carlos, Piedro, José – to sú vaše prezývky. Ktorý je ktorý?
P. Š.: Sme dvaja Peťovia a bolo neprirodzené takto sa medzi sebou volať, tak sme si dali prezývky. Ja som Carlos.
P. Ď.: Ja som Piedro a Matej je José.
M. V.: Trochu sme si urobili srandu sami zo seba a vybrali sme si mená podľa vzoru španielskych telenoviel. Ale používame ich len v súkromí.
Ich veľkým fanúšikom je aj Michal David
La Gioia znamená radosť. Z čoho máte radosť vy, ak sa nebavíme práve o hudbe?
P. Ď.: Ja rád chodím na ryby, mám rád pokoj, turistiku, prácu v záhrade.
P. Š.: Ja skôr opačne, mám rád nočný život, ktorý na druhý deň kompenzujem vysávaním. Neskutočne pri tom zrelaxujem.
M. V.: U mňa je na prvom mieste šport: squash, lyžovanie, plávanie.
Ste úplne odlišní.
P. Š.: Áno, ale jednu vec máme spoločnú. Veľmi radi spolu telefonujeme.
P. Ď.: Hlavne vy dvaja. (smiech) Raz mi niekto povedal, že mu pripadáme ako niekdajší slovenský útok v St. Louis: Demitra, Handzuš, Bartečko. O nich sa vtedy písalo, že sú ako hlava, srdce a telo. My sme na tom podobne – ja som hlava, Maťo srdce a Peťo telo.
M. V.: Keď si zoberiete komplexného speváka, nie je to len o tom, že má hlas. Mal by aj trochu vyzerať, dávať do toho srdce. V tom je naša veľká devíza, že v trojke nám to aj spieva, aj to vyzerá, aj to má štýl.
P. Ď.: Peťo je naozaj ten, ktorý to ťahá viac-menej telesne, keď už my dvaja máme dosť, on povie, že ešte ideme. Maťo je najviac hudobne podkutý, robí podklady a v speve je to srdciar. A ja sa zase snažím krotiť emócie, keď je nejaká veľká eufória, držať nás pri zemi. A na starosti mám tiež logistiku.
Tá eufória je teraz veľká?
P. Š.: Pokiaľ ide o nás, maximálna eufória bola práve v momente, keď sme v semifinále dospievali a ľudia sa postavili. Už na druhý deň sme si uvedomili: dobre, sme vo finále, poďme na zem, pripraviť ďalšiu skladbu a rozmyslieť si, čo a ako ďalej. Prevládlo rácio.
Akú taktiku zvolíte na finále?
P. Ď.: Práveže už teraz vôbec netaktizujeme. Povedali sme si, že cez prvé kolá by sme chceli prejsť komerčnejšími vecami a teraz si to užijeme a zaspievame si sami pre seba, čo milujeme. Asi to bude poznať dosť málo ľudí.
Počas semifinále ste potaliančili hit Michala Davida. O čom ste spievali?
P. Ď.: Naše texty sú väčšinou o láske, aspoň tak ich robí náš textár, stále nejaké amóre. Aj tu to tak bolo.
Vždy ma zaujímalo, či operní speváci taliančinu aj reálne ovládajú, alebo v nej len spievajú. Vy ako? Dohovorili by ste sa s gondoliérom v Benátkach?
M. V.: Textom rozumieme, bez toho by sme ich spievať nemohli. Nehovorím, že po taliansky vieme špičkovo, ale dohovoriť by sme sa vedeli.
Je veľmi reálne, že prehĺtač Stevie Starr sa stane česko-slovenským talentom. Čo si myslíte o jeho účasti v tejto šou?
P. Ď.: Nechceme ho nejako hodnotiť, ale my sme si mysleli, že je to len česko-slovenská šou. Netušili sme, že tam budú aj zahraniční umelci. Podľa mňa by bolo dosť čudné, ak by sa uskutočnilo nejaké svetové finále pre víťazov z jednotlivých krajín a za nás by išiel Škót.
La Gioia je vašou hlavnou obživou?
M. V.: V poslednom čase tou najhlavnejšou. Každý z nás pochopil, že sa to nedá siliť popri niečom inom. Aj keď stále ešte sú isté dozvuky z našich doterajších kvázi zamestnaní.
Cítite, že vďaka Talentu záujem o vás stúpa? Kšefty sa hrnú?
P. Ď.: Kšefty sa hrnú, presne tak. Kým doteraz sme ich naháňali viac-menej my, teraz kšefty naháňajú nás a môžeme si vyberať.
Ešte mi povedzte, či si fanúšičky na vás môžu robiť chute, alebo ste všetci šťastne zadaní?
P. Ď.: Všetci žijeme usporiadaným životom, ale nie všetci sme ženatí. Máme stále priateľky, manželky a každý z nás po jednom dieťati.
