Stoviek sirôt, ktoré po nich ostávajú, sa v tomto čase ujímajú záchranné stanice vrátane tej, ktorú prevádzkuje Kráľovská spoločnosť pre prevenciu krutosti na zvieratách. Ani záchranné stanice by však nápor malých sirôt nezvládli bez pomoci dobrovoľníkov.
Malé netopiere kŕmia najprv detskou výživou, neskôr plnotučným kravským mliekom. V závislosti od veku im musia dávať jesť každé dve až štyri hodiny. V januári, keď hrozba smrteľného ochorenia na severozápade Austrálie pominie a mláďatá podrastú, postupne prechádzajú z „lôžkového oddelenia“ do „výcvikového strediska“. Tým je obyčajná drôtená psia klietka zdvihnutá na kladke pod povalu.
Tu malé siroty nacvičujú lietanie, ale aj polohu typickú pre tieto cicavce - visenie dolu hlavou. V čase kŕmenia ich spúšťajú dolu, potom ich klietku znovu vytiahnu hore. Po troch dňoch ich vypúšťajú na slobodu, aby sa stali členmi netopierích kolónií, ktoré žijú v austrálskom buši.
