Za svoju inakosť si dokonca vytrpel veľké fyzické utrpenie, ako aj odsúdenie zo strany najbližšej rodiny. Aj preto pred rokmi utiekol z rodnej Ukrajiny na Slovensko. O svojej bolesti sa rozhodol prehovoriť v knihe, ktorá vyjde už o pár týždňov. A Novému Času Nedeľa prezradil, čo všetko v nej odhalí.
Ako vlastne vznikol nápad napísať a vydať knihu?
Na jednej párty som sa stretol s novinárkou Katkou Leškovou. Rozprávali sme sa o mojom živote, detstve, o utrpení a nepochopení, s ktorými som každý deň zápasil. Na druhý deň mi zavolala, pretože ju môj príbeh natoľko zaujal, že by ho rada dala na papier. Ja som si zase povedal prečo nie, moje zážitky podľa mňa oslovia veľmi veľa ľudí.
S MAMOU: Stála pri ňom aj v najťažších chvíľach
Aký bude názov knihy?
Najprv sme uvažovali nad názvom Devočka Paviel, keďže si ma v detstve mýlili s dievčatkom. Potom sme rozmýšľali nad titulom Boh je aj pre gayov. Od toho sme však upustili, Slováci sú stále veľmi konzervatívni a nemuseli by taký názov prijať. Napokon sme sa rozhodli, že sa kniha bude volať Paviel, sám medzi svojimi.
Pôjde o váš doterajší životný príbeh, koľko trvala príprava knihy?
Asi dva roky, počas písania sme mali niekoľko prestávok. Nebolo totiž jednoduché rozprávať o tom strašnom utrpení či zlých sexuálnych zážitkoch, ktoré som prežil. Katka mi hovorila, že sa musím otvoriť, že musím hovoriť celú pravdu. Veľa hodín sme vtedy preplakali.
Malý Paviel: Známy kaderník pochádza zo skromných pomerov
Prejdime teda k vášmu životu. S problémami ste zrejme zápasili už v ranej mladosti. Aké bolo vaše detstvo?
Ja som bol odjakživa iný. Vyzeral som ako dievčatko, hrával som sa s bábikami. Dievčatá má však nechceli prijať medzi seba, pretože som bol predsa len chlapec. A chlapci ma zase nenávideli. Zažil som veľa fyzických útokov. Počas detstva som mal jedinú dobrú kamarátku a s ňou som sa išiel raz v zime sánkovať. Zrazu prišla skupina výrastkov, začali ma biť a kovovou časťou sánok udierať do tváre. Stratil som vedomie...
Na vaše rodné mesto Vinica máte asi samé zlé spomienky. V akých podmienkach ste vyrastali?
Na Ukrajine je veľa ľudí závislých od alkoholu, v malom mestečku blízko Kyjeva je to ešte horšie. Strašné miesto na život pre človeka, ktorý je na prvý pohľad taký odlišný. Vyrastal som vo veľmi skromných podmienkach, mama veľa pracovala, aby uživila rodinu, a tak bola často preč. Odkedy sa pamätám na otca, vždy holdoval alkoholu. Nezaujímal sa o nás. Mám ešte brata a o viac než dvanásť rokov staršiu sestru. S tou som si vždy najlepšie rozumel.
Školák: Detstvo na Ukrajine nebolo ľahké, ubližovalo mu okolie aj brat
Keď ste začali chodiť do školy, zlepšilo sa niečo v postoji vášho okolia?
Práve naopak, vtedy nastali tie naozaj smutné časy. Každé dieťa sa teší na prestávky, ja som mal pred nimi panický strach. Bál som sa ísť na záchod, pretože by si ma počkali a dostal by som bitku. Tak som sa musel zakaždým vypýtať počas vyučovania. Zle so mnou zaobchádzali aj učitelia, pohŕdali mnou.
Počas puberty je človek veľmi citlivý. Aj pre vás to bolo určite veľmi ťažké obdobie.
Máte pravdu. V tom čase som si našiel konečne kamaráta, bol tiež gay, ale my sme spolu nič nemali. Boli sme si však veľmi blízki, mohol som sa mu zdôveriť so všetkým a veľmi mi prirástol k srdcu. Konečne som našiel človeka, ktorému sa dalo veriť. Zrazu však prišla strašná správa - svoj život dobrovoľne ukončil skokom z okna. O svojej orientácii povedal rodičom, tí ho zrejme odsúdili a on spáchal samovraždu. Vtedy som bol psychicky na dne a už som takmer nevládal žiť.
Mám tomu rozumieť tak, že ste si tiež chceli siahnuť na život?
Áno, myslel som na samovraždu. Na druhej strane som v sebe ešte vždy našiel silu vzdorovať. Odmalička som sa totiž obracal k Bohu a ten mi vravel, aby som všetkým, ktorí mi ubližovali, odpustil.
Prečo ste sa napokon rozhodli opustiť rodnú Ukrajinu?
Zlom nastal, keď sa mi brat vrátil z vojenčiny. Niekoľkokrát ma fyzicky napadol a zrazu som zažíval násilie aj doma. To už sa nedalo vydržať, a tak som najskôr odišiel z môjho rodného mesta do Kyjeva. Potom som skúšal život v cudzine. Žiaľ, nasledovali ďalšie hrôzostrašné skúsenosti.
Kam ste si to namierili z Ukrajiny?
Odišiel som na Cyprus, kde som dostal pracovnú ponuku od jedného Rusa. Bol majiteľom hotela a zároveň skrytý gay. Dovážal si chlapcov z východnej Európy a potom ich tam obťažoval. Aj ja som bol jeho obeťou. Neskôr som si pre život vybral Slovensko, pretože môj otec má slovenský pôvod.
Podľa vášho rozprávania ste sa počas celej mladosti trápili. Zanechalo to vo vás následky?
Pred štyrmi rokmi mi našli na pľúcach zhubný nádor a bol som operovaný. Podľa mňa za jeho vznik môžu stresy, s ktorými som po celý život zápasil.
Rochnyakovi pred štyrmi rokmi našli na pľúcach zhubný nádor
Myslíte si, že Slováci prijmú vašu knihu? Komu bude vlastne určená?
Všetkým gayom, ktorí prežívajú rovnaké peklo, akým som prešiel ja. A aj ich rodičom, aby sa vedeli ľahšie vyrovnať s orientáciou svojich detí. Bude sa však páčiť aj iným. Dostávam maily od mojich fanúšikov, ktorí chcú byť rovnako úspešní ako ja. Môj život pripomína škaredé káčatko, z ktorého sa stala pekná labuť.
Takže si myslíte, že väčšina Slovákov vás vníma pozitívne?
Vôbec nemyslím, že som u ľudí neobľúbený. Navyše, každý, kto na mňa pozeral negatívne a neskôr ma spoznal, zmenil názor.
A čo vás osobný život? Vraj ste pred časom prežívali lásku.
Ja nie som na vzťahy. Som sám, posledný vzťah stroskotal na tom, že aj ja, aj on sme mali veľa práce. Teraz mám plnú hlavu povinností, budúci rok budem napríklad organizovať kadernícku súťaž. Sklamal som sa, už som opatrný.
