„Ja ťa ľubljú,“ poslal mame veľkú pusu, po tom, čo získala zlatú olympijskú medailu.
Ako vraví rodáčka z Ťumeňu, jej životný príbeh by nevymyslel ani najlepší režisér. „To môže napísať iba samotný život,“ vraví úspešná biatlonistka. Tá svoju šporotvú kariéru začala ako bežkyňa na lyžiach. Na odporúčanie otca však v pätnástich rokoch prešla na biatlon. A úspechy nenechali na seba dlho čakať.
V roku 2002 skončila na majstrovstvách sveta juniorov v talianskom Ridnaun-Val Ridanna druhá. O rok neskôr sa v Koščielisku stala v šprinte juniorskou majsterkou sveta. V juniorskom veku získala celkom sedem medailových umiestnení.
V ruskom národnom tíme bola až do roku 2006. Potom sa jej narodil syn Jelisej a z reprezentačného družstva ju vyradili.
„V tom momente, ako som sa dozvedela, že čakám dieťa, bola som presvedčená, že s mojou športovou kariérou je koniec. Ruský šport je jeden veľký biznis, takéto veci sa tam jednoducho netolerujú,“ priznala.
Narodil sa jej syn Jelisej. Netrvalo však dlho a sympatickej Ruske začali lyže chýbať. „Na pretekanie som spočiatku nemala ani pomyslenie, po niekoľkých mesiacoch doma mi však začal tréning chýbať,“ dodala.
Napokon sa Nasťa rozhodla, že postupne začne opäť trénovať. Okolie Banskej Bystrice, kde žije s manželom Danielom Kuzminom je poskytlo množstvo dobrých terénov. „Manžel mi veľmi pomohol. Radil mi, strážil synčeka a pomáhal mi. Môj organizmus sa s tým však ťažko vyrovnával. Bola som často na antibiotikch. Veľkým šťastím však bolo, že na vrchole sezóny sa mi choroby vyhýbali,“ spomína si.
Hoci stále dojčila a kariéru na Slovensku začínala rodáčka z Ťumeňu ako zamestnankyňa biatlonového zväzu, postupne sa Kuzminová vrátila aj na súťažnú dráhu. A mamička malého Jeliseja sa dočkala tých najväčších úspechov. Materské povinnosti a rodina jej neubrali na chuti. Práve naopak. Sympatická blondínka dozrela.
V roku 2009 na majstrovstvách sveta v Phjongčhangu získala v pretekoch s hromadným štartom na 12,5 km striebornú medailu. Prvú, ktorú vybojovala v slovenských farbách. „Ešte v decembri som dojčila. Neverila som, že by som mohla dosiahnuť takýto úspech. Stojí za ním aj môj manžel Daniel a jeho rodičia, ktorí strážili malého Jeliseja, keď som trénovala a keď som bola na pretekoch. Prvý rok bol na Slovensku veľmi ťažký. Prišla som sem s malým dieťaťom a vôbec som nevedela, ako dopadne to, že som sa chcela vrátiť k športu. Slovenčine som celkom rozumela.“
Rok 2010 však zmenil život Anastasie Kuzminovej na celej čiare. Na olympijských hrách vo Vancouvri získala v stíhacích pretekoch na 7,5 km zlatú medailu a na 10 km skončila druhá.
„Mám za sebou skutočne výnimočný rok. Nebolo to však vôbec jednoduché. Po páde v rakúskom Obertilliachu, kde som utrpela zlomeninu ruky, mi nebolo všetko jedno. Napokon to však dobre dopadlo,“ dodala Anastiasia.
Jedným dychom dodáva, že práve v ťažkých chvíľach jej najviac síl dodával synček Jelisej. „Je tým najväčším zlatom, ktoré mám. Držať ho v náručí, to je ten najkrajší pocit, aký môže žena a matka zažiť. Chýbal mi, keď som bola na sústredení alebo pretekoch a vždy som sa najviac tešila domov práve na moment, keď ho objímem a pobozkám. Silu a energiu mi dodáva synček Jelisej. Vždy keď sa cítim zle, keď neviem, ako ďalej, príde on a hneď mi je lepšie.“
